Školský podporný tím

• • • Školský podporný tím
    • Členovia ŠPT
    • Konzultačné hodiny
    • Školský špeciálny pedagóg
    • Školský psychológ
    • Pedagogický asistent
    • Poradne komplexnej pomoci
    • Aktuálne problémy žiakov
    • Informácie o inklúzii
    • Podporné opatrenia
    • Infografika

• • • • Aktuálne problémy žiakov

      • → Úzkostné dieťa doma a v škole

        → Ako by sa mali rozprávať rodičia s učiteľmi

        → Ako zvládnuť zlosť dieťaťa bez ohľadu na vek

        → 5 krokov ako naučiť deti zvládať emócie

        → Sebapoškodzovanie detí

        → Poruchy príjmu potravy

        → Sociálne siete a ich vplyv na zdravie detí

        → Schopnosť dieťaťa riešiť problém

        → POHYB - benefity pre zdravie detí

        → Kyberšikanovanie

    • • Úzkostné dieťa doma a v škole

      • Úzkosť znamená neistotu. Obavy z niečoho neurčitého, neznámeho, nejasného. Často sa vyznačuje mnohoznačnosťou, je spojená s pocitmi, ktoré majú ochromujúci účinok, ide ruka v ruke s bezmocnosťou až panikou.

        Je to reakcia na vytušené nebezpečenstvo, ktorá sa na rozdiel od strachu neviaže na nič konkrétne, preto môže byť prežívaná omnoho intenzívnejšie a nepríjemnejšie.

        Úzkostných detí pribúda. Ak je dieťa úzkostné priveľmi, spravidla sa jeho obavy nevzťahujú iba na jednu vec či podnet. Spúšťače  úzkostných reakcií sa síce rôznia, spoločné však majú to, že podnety, ktorým iní (dospelí) zväčša neprikladajú žiadnu váhu, sú pre dieťa absolútne zásadné.

        Najčastejšie príčiny úzkosti:

        •  genetika, tendencia reagovať senzitívnejšie
        •  úzkostné vzory rodičov
        •  nadmerná psychická záťaž v určitom životnom období, traumatický zážitok
        •  vysoké nároky rodičov na dieťa, vysoké nároky dieťaťa na seba
        •  nedôsledná, nejednotná, netolerantná, hyperkritická, bagatelizujúca alebo dehonestujúca výchova
        •  neistota a časté zmeny v rodinnom prostredí
        •  vplyv okolia, médií

        Prvou a najdôležitejšou úlohou dieťaťa pre nadobudnutie zdravého psychického vývinu je získať si dôveru v svet okolo neho. Vo svete, ktorý nevnímame ako bezpečný, sa nevieme osamostatniť a ani nadviazať blízke vzťahy, prežívame život plný zmätku, strachov a pochybností. Ak táto úloha z rozličných príčin nemohla byť naplnená a dieťa vykazuje varovné signály zvýšenej úzkostnosti, je namieste zamerať pozornosť na jeho potreby a pomôcť mu v prekonávaní prekážok, pri ktorých je bez opory rodiny, školy a odborníkov takmer bezbranné. Akýkoľvek závan istoty preňho predstavuje záchranné steblo.

        

        Čo dieťa potrebuje od rodiča:

        1. Dieťa potrebuje bezpečné prostredie a istotu vzťahu.

        Je to základná psychosociálna potreba každého dieťaťa. Ak má dôverovať svetu, bez nepodmienečného prijatia a pozitívneho vzťahu rodičov/rodiča k dieťaťu to nepôjde. Žiaduce je predovšetkým empatické správanie rodičov a zaujímanie zrozumiteľných, konzistentných a predvídateľných postojov.

        2.  Dieťa potrebuje uznať hodnotu jeho strachu.

        Chce počuť, že obavy sú v poriadku, že každý sa občas bojí. Potrebuje poznať, akými všetkými spôsobmi je strach prežívaný, ako sa mu dá čeliť, prípadne, ako ho prijať za súčasť svojho žitia tak, aby nebol prekážajúci. Výborný spôsob je rozprávanie príbehov.

        3. Dieťa potrebuje zvýšiť sebavedomie a sebadôveru.

        Tieto rastú úmerne s tým, ako dieťa vníma svoju úspešnosť a pozitívne emočné reakcie zo strany najbližšieho sociálneho okolia. Každé dieťa je v niečom jedinečné a výnimočné, pričom úlohou rodiča je tieto charakteristiky nájsť, častejšie pomenovávať a podporovať, primerane oceňovať.

        4. Dieťa potrebuje pravdivosť.

        Pretože veľmi citlivo vníma charakter našich odpovedí na otázky, ktoré chce a musí klásť. Akonáhle vycíti neistotu, vyhýbavosť, odmeranosť, bagatelizáciu alebo strach, jeho potreba nebude uspokojená a úzkosť pretrvá.

        5. Dieťa potrebuje rituály.

        Režim a pravidelnosť sú základným pilierom istoty a bezpečia. Zachovať treba taký počet nemenných spoločných aktivít, aký je len možné.

        6. Dieťa potrebuje nájsť úľavu.

        Vyvážiť úzkostné zážitky tými, kde bude uvoľnené, šťastné, sebarealizujúce sa. Následným zhodnotením priebehu dňa a zvedomením tých pozitívnych častí získava dieťa dôležitý pocit kontroly nad situáciou.

        7. Dieťa potrebuje skúšať svojim strachom priamo čeliť.

        Bez aktivity samotného dieťaťa sa ťažkosti nevyriešia. Čím viac ho pred strachmi budeme chrániť, tým viac ho zneschopníme v prekonávaní akýchkoľvek prekážok v budúcnosti. Nech premýšľa, nech hodnotí, nech škáluje, nech samo navrhuje riešenia, nech rozhodne, ktorú stratégiu v danej chvíli chce využiť. Rodič nech funguje ako sprievodca a inšpirátor.

        8. Dieťa potrebuje individuálny prístup, nie univerzálne rady.

        •  Robte, čo funguje vám, nech už ostatným funguje čokoľvek.
        •  Všímajte si, čo všetko mu stojí za pozornosť, určite nájdete aj niečo iné, než úzkosti, strachy a nutkavé myšlienky. Tomuto dajte viac priestoru.
        •  Povzbuďte ho, aby si všímalo, čo mu stojí za ocenenie.
        •  Poskytujte pozitívne scenáre.
        •  Pozorne vnímajte, či v tom, čo hovorí alebo robí, nie je náhodou cesta von z ťažkostí.
        •  Nesnažte sa až príliš.

        Praktické cvičenia

        •  zhodnotenie dňa pred spaním: rozprávajte sa o tom, aký ste mali deň a zakončite rozprávanie v pozitívnom zmysle
        •  kartičky s pocitmi: na kartičkách sú napísané rôzne pocity, striedavo ich spolu s dieťaťom vyťahujte a znázorňujte, alebo komentujte, kedy uvedené pocity prežívame
        •  krabička obáv: dieťa napíše/nakreslí obavu na papierik, vloží do skrinky, zavrie alebo zamkne
        •  rozprávanie tematickej rozprávky: dieťaťu poviete pred spaním rozprávku, v ktorej hlavní hrdinovia prežívajú podobné pocity a situácie, ako ono, zdôraznite to, ako sa s danými situáciami vyrovnali
        •  dychové cviky: keď sa bojíme zrýchľuje sa nám pulz a skracuje dych, hlboké a pravidelné dýchanie, upokojuje a odháňa strach, ak sa dieťa bojí pred skúšaním alebo písomkou, môžete skúsiť zopár cvikov, v ľahu i v sede napr. s predstavou šumenia mora.

        

         

        ŠKOLA verzus ÚZKOSŤ/STRACH

        Strach má podobné príznaky ako úzkosť, jeho príčina je väčšinou viditeľná a konkrétna.

        Je racionálny a zrozumiteľný.

        
        Mnoho detí, ktoré majú strach zo školy sa sťažujú na náhle bolesti brucha alebo hlavy, sťažujú sa
        na rôzne telesné príznaky (napätie, spotené ruky, trasenie rúk, búšenie srdca, poruchy trávenia a vyprázdňovania) alebo psychické príznaky (strata energie, podráždenosť, poruchy koncentrácie pozornosti, pamäte, pocity preťaženia, problémy so spánkom, nadmerná bdelosť, prehnané reakcie).

        Lekárske vyšetrenie často neprinesie žiadne konkrétne výsledky a častosť a pravidelnosť nevoľnosti si možno ťažko vysvetliť.

        Niektoré ťažkosti sú spôsobené práve stresom, ktoré deti zažívajú v škole. Výčitky, že dieťa len predstiera, spravidla ešte zhoršujú situáciu dieťaťa. Mnoho detí má ťažkosti behom dopoludnia, potom náhle zmiznú a objavia sa znovu večer pri predstave ďalšieho školského dňa, cez víkend tiež príznaky zmiznú. Vhodné je viesť si "denník ťažkostí" a získať tak prehľad o ťažkostiach.
        
        Existujú dve skupiny detí, ktoré kvôli strachu majú väčšie absencie v škole:

        •  deti s úzkostnou poruchou - robia si často starosti za všetkých okolnosti, nemajú radi nové situácie, často sa im zdá, že svet alebo život ich blízkych je ohrozený, často si robia neustále starosti: kvôli možným nehodám, vzťahom s kamarátmi, boja sa o svoje zdravie, sú perfekcionisti, často hľadajú istotu a majú potrebu utvrdzovania, sú rozpačití, napätí, majú problémy s koncentráciou.

         

        Prvým krokom je nereagovať na všetky obavy, dôležitú

         rolu zohráva tiež posilňovanie sebavedomia.

         

        •  deti so sociálnou úzkosťou - majú strach z negatívneho postoja druhých, boja sa, že budú pôsobiť smiešne, majú problém napr. hlásiť sa na vyučovaní, predviesť nejaký výkon, ísť cez preplnený školský dvor, začať rozhovor...

         

        Čo dieťa potrebuje od učiteľa:

        1. Úzkosť si žiadne dieťa nevyberá. Učiteľ si však vyberá, či chce deti, ktoré mu boli zverené, posúvať dopredu. V takomto prípade je najlepšou cestou ich prijatie. Ak žiak navštevuje triedu s vedomím, že jeho učiteľovi na ňom skutočne záleží, že sa mu dostane potrebná podpora, záujem a citlivý prístup, sme hneď na polceste k žiaducemu výsledku.

        2. Predovšetkým nie je na mieste zosmiešňovanie (aj dobre myslený humor vie veľmi ublížiť), zjednodušovanie ani kritika.  Dôležitou úlohou učiteľa je spoluvytvárať priateľskú a pohodovú atmosféru. Veľa sa usmievať, podporovať a na uzde držať tých spolužiakov, ktorí často skĺznu k posmievaniu, vyvyšovaniu sa, či dominancii.

        3. K zníženiu úzkosti prispieva predvídateľnosť. To znamená, že deti by mali byť pripravené na to, čo sa bude diať, kedy a ako sa bude skúšať či testovať, akým spôsobom budú známkované, ale hlavne ako zvykne učiteľ reagovať, že sa nenechá vyviesť len tak  z rovnováhy a nevybuchne v afekte. Pomôže aj, keď sa im tesne pred previerkami zopakuje, aké vedomosti sa od nich očakávajú, takisto, ak majú k dispozícii zvýšený časový limit na vypracovanie, prípadne, že sa im umožní oprava v prípade náhleho zlyhania.

        4. Výskumy dlhodobo poukazujú na fakt, že deti zvykne najčastejšie znervózniť, rozrušiť a tým znížiť ich výkonnosť najmä, ak učiteľ: nevyspytateľne pobehuje po triede, pozerá sa žiakom cez rameno, hovorí na nich počas písomiek.

        5. Strach zo skúšania sa dá zmierniť tým, že žiak nebude stáť  pred tabuľou, ale sedieť v lavici oproti učiteľovi, že dostane priestor na premyslenie odpovedí, že bude v prípade potreby na odpovede mierne navádzaný, že učiteľ dokáže oceniť snahu vyjadriť sa vlastnými slovami, že na začiatok odbremení skúšanie ľahšími otázkami, bude pokojný trpezlivý a v priebehu skúšania zadá triede samostatnú prácu.

        6. Vyjsť im v ústrety vieme napríklad aj tým, že začneme s deťmi  pracovať v malých skupinkách, kedy cítia na sebe menej pohľadov. Takéto podmienky im pomáhajú rýchlejšie sa udomácniť, skôr vyjadria svoj názor.  Popri zodpovednosti sa tak v nich podporuje aj sebahodnota a nezávislosť na reakciách okolia.

        7. Kľúčová je práca na medziľudských vzťahoch. To znamená nielen, aby sa dieťa nebálo učiteľa a jeho reakcií, kriku a pohoršenia nad omylmi a nevedomosťou, ale aj nevyhnutnosť zamerať sa na vzťahy medzi deťmi samotnými.

        

         

        
        V prvom rade je nutné zistiť, čo je spúšťačom úzkosti u dieťaťa.

          Pokiaľ budete venovať zvýšenú pozornosť úzkostnému správaniu svojho dieťaťa,

        len ho v tom utvrdzujete.

        Odporúčania:

        •  uspokojte dieťaťu jeho základné psychosociálne potreby (bezpodmienečne darovať lásku, prijatie dieťaťa zo strany rodičov, pocit istoty a bezpečia)
        •  posilňujte sebadôveru dieťaťa
        •  hovorte s dieťaťom o jeho zážitkoch a úzkostiach, berte jeho starosti vážne
        •  dodržujte spoločné domáce rituály (spoločné raňajky, oslavy, trávenie voľného času)
        •  metóda odvedenia pozornosti (platí len vtedy, ak strach nie je veľký a nevyžaduje žiadnu koncentráciu  na úlohu; napr. počítať od 50 po 1, predstava čo budem robiť cez prázdniny, vymyslieť rozprávkové zviera, atď.)
        •  pokúste sa vyrovnať s vlastnou úzkosťou (konať pokojne, neprenášať naše úzkosti na deti)
        •  zaveďte časové harmonogramy
        •  pestujte zdravý životný štýl (šport, zdravá strava, psychohygiena)
        •  telesné uvoľnenie a relaxácia (jogové cvičenia, dychové cvičenia), ukľudňujúce predstavy
        •  umožnite dieťaťu stretávanie sa s kamarátmi
        •  nepríjemné situácie nadľahčite humorom
        •  pri stave úzkosti použite stop techniku (nedáme zúzkostňujúcej myšlienke šancu), paradoxnú techniku (spolu s dieťaťom sa vysmejeme úzkosti, pozor nikdy sa nevysmievame dieťaťu!), zmena iracionálnych myšlienok na pozitívne
        •  dajte dieťaťu možnosť sebarealizácie (koníčky, záujmy, ktoré nie sú zamerané na výkon sú vhodné pre úzkostné deti)
        •  deti chváľte, vždy keď je na to dôvod a dôvody sa snažíme nachádzať vždy, ako sa len dá
        •  žijeme tu a teraz (neľpieme na minulosti, snažíme sa vidieť perspektívu budúcnosti a užívať si prítomnú chvíľu).

        Odkazy na podporné materiály:

        Kartičky s pocitmi

        Hry pre zvládanie emócii

        Viem, ako sa cítiš

         

         

    • • Ako by sa mali rozprávať rodičia s učiteľmi?

      • Dobrý vzťah s učiteľom vám pomôže pri výchove dieťaťa

        Vždy je lepšie vnímať učiteľa pozitívne ako negatívne. Najlepšie je, keď ho vnímate ako partnera, ktorý vám pomáha pri výchove. Dobré vzťahy sú preto nadovšetko. Vaše dieťa  vďaka nim bude viac v škole spokojné. Snažte sa byť prví aktívni vy. Učiteľ tak vidí, že máte skutočný záujem o prácu v škole a určite sa vášmu záujmu poteší. Vytvorí si o vás pozitívny obraz a bude ochotnejší s vami úprimne komunikovať. Tiež často platí, že ak máte pozitívny vzťah k učiteľovi vy, tak ho má aj vaše dieťa.

        Najhoršie, čo môžete urobiť pre svoje dieťa, je to, že pred ním ohovárate učiteľa. Keď toto vaše dieťa počuje, nikdy ho nebude mať v úcte a postupne stratí aj záujem o učenie, lebo nadobudne pocit, že učiť sa vlastne nemá ani zmysel. Ak nadávate doma na učiteľa pred svojím dieťaťom, tak tam existuje len jedno riešenie, a to dať dieťa do inej triedy alebo do inej školy. Nemá zmysel, aby zostávalo v pôvodnej triede. Učiteľa, na ktorého rodičia nadávajú, nikdy dieťa  nebude vnímať pozitívne. Keď však vidí, že rodičia sa s učiteľom úprimne a pokojne rozprávajú, existuje veľká šanca, že aj ono bude učiteľovi dôverovať a škola ho bude ešte viac baviť.

         

        Ak vám učiteľ dá svoje telefónne číslo, nevolajte mu v neskorých večerných hodinách,

        ale ani počas vyučovania.

        Zistite si, do koľkej býva po vyučovaní v škole a prostredníctvom Edupage konta

        si dohodnite čas na osobné stretnutie alebo telefonickú konzultáciu.

        

        Veľa sa pýtajte

        V súčasnosti veľa učiteľov komunikuje s rodičmi cez mobil alebo na sociálnych sieťach, či prostredníctvom elektronickej žiackej knižky. Vaše dieťa počas všedných dní viac času trávi s učiteľom ako s vami a niekedy si učiteľ všimne na dieťati určité zmeny v správaní alebo v učení skôr ako vy. Nemusíte vôbec čakať, kedy budú konzultačné hodiny či rodičovské združenie. Väčšina učiteľov ochotne odpovie na vaše otázky aj v iných termínoch. Ak máte prváčika, pokojne sa môžete opýtať aj na tie najobyčajnejšie veci.

        Napríklad:

        • Zapájalo sa dnes moje dieťa do aktivít na vyučovaní?
        • Hralo sa moje dieťa s ostatnými deťmi?
        • Akú malo dnes moje dieťa náladu?
        • Čo by som mal(a) so svojím dieťaťom dnes doma precvičiť?
        • Čo dnes moje dieťa v škole najviac zaujalo?

        Informujte učiteľa o živote vášho dieťaťa

        Je dobré, keď hlavne učitelia, ktorí učia prvákov, vedia o žiakoch čo najviac. No a práve rodičia ich môžu veľmi dobre informovať. Učiteľov prvákov zaujíma okrem iného aj to:

        • ako dieťa doma oslovujete,
        • či je spoločenské alebo uzavreté do seba,
        • či má nejaké špeciálne zvyky, ktoré je potrebné rešpektovať, aby bolo šťastnejšie,
        • ktoré jedlo nemá vôbec rado,
        • učitelia potrebujú poznať zdravotný stav dieťaťa.

        Veľa vecí človek v priebehu dňa pozabudne, a preto je dobré, keď máte zavedený špeciálny zošit, do ktorého si môžete písať otázky pre učiteľa. Tiež si do tohto zošita môžete zapísať, čo vám o dieťati povedal učiteľ.

        Chodievajte na triedne schôdzky (rodičovské združenia)

        Väčšinou štyrikrát do roka bývajú rôzne triedne schôdzky, konzultačné hodiny a podobne. Ak sa vám dá, určite ich navštevujte. Niektoré sú spojené aj s vystúpením žiakov, takže môžete aj takto sledovať svoje dieťa, ako napreduje v učení. Na niektorých školách organizujú aj športové dni či plesy pre rodičov a učiteľov. Práve na takýchto podujatiach spoznáte učiteľov ešte lepšie. Ak sa uskutočňujú rodičovské združenia vo všetkých triedach naraz a vy máte viac detí, tak sa rozdeľte tak, že do jednej triedy pôjdete vy a do ďalších otec. Takto vám neunikne ani jedna informácia. Ak sa chcete s učiteľom poradiť o nejakom probléme, je dobré, keď máte premyslené aj vlastné riešenie. Nemusíte čakať len na to, čo povie učiteľ.

         

        Čo robiť, keď nastane problém

        Počas školskej dochádzky sa deti dostávajú aj do problémových situácií. Možno sa máte chuť sťažovať alebo potrebujete riešiť väčší problém a možno ste preto aj nahnevaní. Ako postupovať v  takejto situácii?

        •  aj keď ste rozčúlení a nahnevaní, snažte sa s učiteľom komunikovať slušne,
        •  aj keď je problém veľký, snažte sa vytvoriť príjemnú atmosféru,
        •  neskáčte učiteľovi do reči a nechajte mu priestor na to, aby mohol povedať svoj názor na vzniknutú situáciu,
        •  pýtajte sa tiež, čo vy môžete urobiť pre to, aby sa situácia lepšie vyvíjala,
        •  stretnutie si vopred dohodnite,
        •  rozprávajte sa medzi štyrmi očami,
        •  doma učiteľa pred dieťaťom nezhadzujte,
        •  najprv konzultujte s učiteľom a až vtedy, ak problém neviete vyriešiť, požiadajte o pomoc riaditeľa školy.

        Väčšina učiteľov omnoho radšej pomôže rodičovi, ktorý sa správa milo.

        Mnohí rodičia však prichádzajú za učiteľom ako za nepriateľom.

         Nemá to však zmysel, lebo cieľom rodičov aj učiteľov je to isté – úspech  a šťastie dieťaťa.

        Ak rodič o niečo slušne požiada, učiteľ zväčša urobí všetko,

        čo je v jeho silách, aby dieťaťu pomohol. Stačí len uveriť tomu, že učitelia chcú deťom naozaj pomáhať vo všetkých oblastiach.

        A väčšinou to robia s obrovským nasadením.

        

         

         

    • • Ako zvládnuť zlosť dieťaťa - bez ohľadu na vek

      • Každé dieťa sa ocitne v situácii, keď sa hnevá, niečo sa mu nepáči, s niečím nie je spokojné. Je to bežná emócia, s ktorou sa stretávame všetci, deti, ale aj my, dospelí. Je súčasťou bežného života a každý má na hnev právo. Otázkou je, ako dokáže dieťa túto emóciu spracovať, ako dokáže v takejto situácii reagovať. S touto schopnosťou sa dieťa nerodí, túto schopnosť sa musí naučiť. A ten, kto stojí pri ňom a učí ho hnev zvládať je predovšetkým rodič.

        

        „Emočný koučing“

        je proces, pri ktorom sa dieťa učí, ako vlastným pocitom porozumieť a ako ich spracovať. Mnohí rodičia deťom ukazujú, že hnev je niečo, čo sa nepatrí, čo je hodné trestu. Dieťa tak učíme  hnev potláčať  alebo sa zaň hanbiť. Podstatne lepšou stratégiou je naučiť dieťa túto emóciu rozpoznávať a následne ju vhodne spracovať.

        V prvom rade by sa rodičia mali zamyslieť  nad tým, ako on sám reaguje na hnev svojho dieťaťa. Ak on sám nedokáže ovládnuť svoje emócie a v návale hnevu kričí, slovne napáda alebo nebodaj fyzicky ublíži svojmu dieťaťu, ako môže očakávať od svojho, ešte malého dieťaťa, že ono dokáže mať svoj hnev pod kontrolou?  Rodič chce od svojho malého dieťaťa to, čo nedokáže on sám – ovládnuť svoj hnev.

        Ak rodič udrie svoje dieťa, nerobí to preto, že mu chce skutočne ublížiť. Urobí to preto, že neovládne svoje emócie. Bitka je jeden z príkladov správania, ktoré niektorí rodičia robia a zároveň si želajú, aby to ich deti nerobili. Aby sa súrodenci  navzájom nebili, aby dieťa nebolo agresívne voči svojim kamarátom, aby neubližovalo iným deťom. Prečo dieťa nemôže ublížiť svojmu kamarátovi, ale rodič môže ublížiť svojmu dieťaťu? Len preto, že je rodič a dieťa je malé a bezbranné?

         

        Každému rodičovi odporúčame vnímať dve veci:

        a) že hnev je niečo, čo je prirodzené a každý má nárok sa hnevať, byť smutný, s niečím nesúhlasiť

        b) že zvládať hnev sa dieťa učí od rodiča. Nie na základe toho, čo mu rodič rozpráva, ale predovšetkým na základe toho, čo vidí, ako sa rodič správa, keď je nahnevaný. Dieťa zrkadlí správanie rodiča.

         

        Ako to v praxi bežne vyzerá?

        Dieťa sa ocitne v situácii, keď mu niečo nedovolíme, keď od neho vyžadujeme niečo, čo sa mu nepáči a začne ho ovládať hnev. Rodič sa snaží túto vlnu negatívnych emócii zastaviť. Buď ustúpi zo svojich požiadaviek a vyhovie dieťaťu , čím mu vlastne ukazuje- hnevaj sa, zlosti a dosiahneš čo chceš. Alebo mu nariadi zákaz plaču alebo akéhokoľvek iného prejavu hnevu. Ťažko pritom povedať, ktorý z týchto dvoch spôsobov je škodlivejší.

        Aké je riešenie?

        Neustúpiť, ale zároveň empaticky počúvať a prijať pocity dieťaťa. Vety ako „ si zlý“... „ reveš ako malé decko“...nie sú najšťastnejšie,  miesto toho skôr použite slová ako „ chápem, že ťa to nahnevalo“...“ viem, že si z toho smutný“...“vidím, že sa ti to nepáči“... Dieťa tak vidí, že chápete jeho hnev a zvýšite tak pravdepodobnosť, že bude s vami spolupracovať. Vnímate jeho pocity, jeho hnev, nesúhlas, čo ale neznamená, že mu ustupujete. Nastavte dieťaťu hranice a   láskou trvajte na ich dodržiavaní.

        1. Vyjadrite dieťaťu pochopenie jeho emócií, povedzte mu, že chápete, že je nahnevaný, že sa mu niečo nepáči, že s niečím nesúhlasí, že si to predstavoval ináč...

         

        2. Nie je dobré, riešiť konflikt s dieťaťom v návale hnevu. Dajte mu priestor, nech sa ukľudní. Odíďte z miestnosti a skúste ho nechať chvíľu samé, prípadne ho niekde postavte alebo posaďte. (nie dieťa, ktoré je mladšie ako 2 roky). Zároveň získate čas, aby ste sa aj vy ukľudnili a premysleli si, ako budete ďalej riešiť konflikt s dieťaťom. Opakovane vyjadrite porozumenie jeho sklamaniu, zlosti a počkajte, kým sa upokojí.

         

        3. Keď sa dieťa aspoň čiastočne ukľudní, objímte ho, sadnite si k nemu a skúste sa vrátiť k tomu, čo ho nahnevalo. Jednajte s ním pokojne, bez kriku a ponižovania, môžete ho nechať, nech vám samo vysvetlí, čo ho nahnevalo, ako by ono chcelo situáciu vyriešiť. Vždy si spomeňte na to, že ho vlastne učíte ako sa dá riešiť problém v pokoji a kľude.

         

        4. Vy určujete hranice a dôsledne, s láskou, trvajte na ich dodržiavaní. Dajte dieťaťu možnosť výberu ale s tým, že bude samo niesť zodpovednosť a dôsledky za svoje rozhodnutie.

         

        Príklady žiadanej komunikácie:

        - môžeš si dať sladkosť, ak doješ obed....je na tebe, ako sa rozhodneš, ak obed nezješ, nemôžeš mať sladkosť a to mi je ľúto, ale rozhodnutie je na tebe

        - môžeš si pozrieť TV, keď budeš mať upratanú izbu. Ak sa rozhodneš, že si ju upraceš, môžeme si TV pozrieť spolu...rozhodnutie je na tebe

        Deti tak učíme niesť zodpovednosť za svoje správanie –

        ono sa rozhoduje a nesie dôsledky – pozitívne alebo negatívne.

        Zároveň sa tým znižuje jeho hnev na rodiča, pretože ono sa rozhodlo.

         

        Sú deti, ktoré nemajú radi náhle zmeny, rozhodnutia a príkazy, s ktorými sa v danom momente ťažko vyrovnávajú. Preto je niekedy vhodné dieťa na určitú situáciu pripraviť a dopredu sa s ním dohodnúť.

        Napr.:

        Pôjdeme do obchodu a môžeš si tam vybrať nejaké ovocie, sladkosti dnes kupovať nebudeme, pretože ich máme doma....dieťa sa tak dopredu pripraví na to, aké možnosti má v obchode a má tiež  vopred vysvetlené, prečo sa sladkosti kupovať nebudú.

        Určite sa vyskytnú aj situácie, keď na vysvetľovanie nie je čas a  tedy stačí zdôrazniť, že aj keď sa ti to teraz nepáči, urobíme to takto, lebo takto je to správne.

         

        Celý život sa vaše dieťa bude stretávať s tým, že niečo nie je tak, ako by si predstavovalo.

        Je úlohou rodiča pripraviť ho na to, aby dokázalo svoje negatívne emócie ovládať.

        A to dosiahne rodič predovšetkým tak, že on sám bude dieťaťu príkladom.

         

         

         

        

        

         

    • • 5 krokov ako naučiť deti zvládať emócie

      • Mať zdravé, pokojné a vyrovnané dieťa je snom každého rodiča. Avšak život veľmi skoro prináša situácie, keď sa zrazu potrebujeme popasovať s prežívaním malého človiečika, ktorému, do veľkej miery, ono samo ešte nerozumie. Ale už tak nejak tuší, že mu to prežívanie prinesie buď pohodu alebo nepohodu, pochopenie alebo nepochopenie.

        Faktom je, že už vo veľmi útlom veku sa u dieťaťa začína formovať emocionálna inteligencia (EQ), ktorá sa stáva čoraz dôležitejšou a prekonáva inteligenciu (IQ).
        Ako s ňou pracovať a správne uchopiť jej správne budovanie, aby sme nepodcenili túto stránku vývoja dieťaťa?

        Krok 1: Uvedomte si emócie svojich detí

        Každé dieťa prežíva širokú škálu emócií. Rovnako ako dospelý. Spúšťačom týchto emócií sú rôzne podnety z vnútra či okolia. Navonok sa tieto emócie prejavujú v reči tela a následnom správaní mini-človeka. Je preto vhodné uvedomiť si a nacítiť toto prežívanie a využiť to ako priestor na formovanie zdravého a plnohodnotného jedinca.

         

        Krok 2: Emócie ako priestor na spojenie a učenie

        Každá emócia má rôznu intenzitu, hĺbku a rôzne prejavy. Keď rozpoznáte tieto prejavy v reči tela dieťaťa, budete vedieť oveľa skôr reagovať a nasmerovať správanie a vývoj celej situácie. Druhým dôležitým faktorom a “učiteľom” pre dieťa je to, akým spôsobom prežívame emócie my, dospelí.

        Dieťa nás časom začína kopírovať a prenáša to do naučených vzorcov správania sa–zrkadlí nás. Ak však samo nevie, čo prežíva a prečo, dostáva sa do začarovaného kruhu, kedy nebude vedieť vyjadriť svoje pocity a potreby a ani pochopiť prežívanie iného človeka.

         

        Krok 3: Naučte deti pomenovať svoje emócie

        Vnútorné prežívanie a pochopenie emócii je jedna vec, avšak na to, aby nás vonkajší svet pochopil, sa potrebujeme jednotlivé emócie naučiť pomenovať a rozpoznávať. A to potrebujeme naučiť aj svoje deti. Oveľa ľahšie sa nám bude spoločne komunikovať, ak dieťa bude vedieť pomenovať, čo práve prežíva - od radosti a prekvapenia až po hnev, úzkosť či strach. Vytvoríme tým základy pre model empatie.

         

        Krok 4: Komunikujte s pochopením a empatiou

                   

        NAHRAĎTE JAZYK VYČÍTANIA TÝM POZITÍVNYM:

         

        Krok 5: Nastavte hranice a ukážte spôsoby zvládania emócií

        Ak sa otvoríte emocionálnemu dialógu s deťmi, tie sa s vami o svojich pocitoch a emóciách radi porozprávajú. Nájdite si na nich čas.

         

        Zo skúsenosti:

        „S dcérkou sa bežne o prežívaní emócii rozprávame. Spracováva ich v sebe ako aj to, či je tento pocit alebo reakcia primeraná. Vysvetlím jej, že každý máme občas takéto pocity a nie je to nič zlé, ak sa ich naučíme ovládať. Pretože pocit nie je správny či nesprávny. To, čo môže ublížiť je následná reakcia a skutok, ktorý na základe pocitov vykonáme.

        

         

    • • Sebapoškodzovanie detí

      • ​​​Sebapoškodzovanie je poranenie vlastného tela za účelom vysporiadania sa s nepríjemnými duševnými stavmi, akými sú napríklad hnev, zlosť či úzkosť. Je to aj vyjadrenie pocitov, ktoré dieťa nevie vyjadriť ináč.​​​Niektoré deti sebapoškodzovanie považujú za spôsob, ako sa prejaviť v spoločnosti ľudí a niektoré sa sebapoškodzujú preto, lebo necítia nič a pri sebapoškodení cítia aspoň bolesť.

        Najčastejšie to však robia preto, aby prostredníctvom fyzickej bolesti zabudli na bolesť duševnú. Je to proces, ktorý im umožňuje stopnúť nepríjemné myšlienky a sústrediť sa na iné.

        Sebapoškodzovanie sa môže prejavovať v mnohých formách vrátane rezania, pálenia, poškriabania, vytrhávania vlasov, .......

        Medzi sebapoškodzovaním a samovraždou nie je priama súvislosť. Je to skôr spôsob, ako chcú mladí ľudia uvoľniť veľké množstvo emócií. Do samovraždy to môže prerásť vtedy, ak je problém spojený s ďalšími psychickými poruchami.

        Všímajte si, či vaše deti nenosia dlhé rukávy aj vtedy, keď je horúco.

        

         

         

        

         

         

         

         

         

         

        Keď dieťa vstúpi do puberty, teenager začne hľadať nové formy prejavu, hľadá svoju identitu a prechádza procesom odpájania sa od svojich rodičov. Detský svet sa rozširuje a rodičia už nie sú tí najdôležitejší. Teenagerská rebélia je celkom normálny jav, ktorý podstúpi každý tínedžer bez ohľadu na rodinnú situáciu.

        Veľký význam má však rodinná situácia – ak je tínedžer, ktorý práve prechádza obdobím rebélie, obklopený milujúcou, podporujúcou rodinou, môže sa spoľahnúť na podporu a medzi členmi rodiny je zdravý vzťah, prejde tento proces čo najlepšie pre všetkých.

        Ak sú však v rodine problémy a napätie, dieťa sa necíti milované a prijímané, nedostáva sa mu toľko lásky a pocitu bezpečia, koľko potrebuje, môže mať tínedžerská rebélia naozaj ťažkú ​​podobu. Psychické napätie spojené s ochotou experimentovať a hľadať vlastnú identitu môže viesť k sebapoškodzovaniu. Niekedy sa však problém sebapoškodzovania môže objaviť aj v rodinách, ktoré si nikdy predtým žiadne problémy nevšimli. 

        Ak vaše dieťa používa sebapoškodzovanie ako formu prejavu alebo riešenia problémov, nevyčítajte si, že ste zlý rodič. Nájdite v sebe silu pomôcť dieťaťu.

         

        Pomoc pri sebapoškodzovaní

        • Hlavne NEPANIKÁRTE, môžete pociťovať rôzne emócie, strach, hnev, vinu, smútok – predsa vaše dieťa si vedome ubližuje, no je dôležité, aby ste si zachovali chladnú hlavu a prehnane nereagovali. Nebuďte hysterickí.
        • Som tu pre teba. Dajte svojmu dieťaťu vedieť, že o jej/jeho probléme viete, a že sa na vás môže kedykoľvek obrátiť, že ste tu pre neho/ňu. No nenúťte ich do rozhovoru. Ak budú sami chcieť, prídu za vami. Zatiaľ sa môžete porozprávať s odborníkom, prípadne ich učiteľkou alebo vašimi kamarátmi. Zabudnite na reči typu : „Nikam nebudeš chodiť, zo školy hneď domov. Budem ťa stále sledovať.“
        • Naštudujte si problematiku sebapoškodzovania, čím viac informácií budete mať, tým viac budete schopnejší vášmu dieťaťu pomôcť.
        • Čas. Nežiadajte svoje dieťa, aby okamžite s rezaním prestalo. Je to dlhodobý proces, kým sa naučí novým a zdravším spôsobom vyrovnávania sa s emocionálnou bolesťou. Dieťa samé sa musí rozhodnúť, že už si ďalej nechce ubližovať.
        • Psychoterapia. Vyhľadajte odbornú pomoc, psychológa alebo psychoterapeuta, ktorý vášmu dieťaťu predstaví nové a zdravšie spôsoby, ako svoje ťažkosti lepšie zvládať.
        • Dobrovoľnosť. Myslite na to, že nútením nič nedosiahnete, akurát sa vám vaše dieťa vzdiali. Ono samo musí chcieť zmenu a samo musí vidieť, že takto to ďalej nejde. Ultimáta, prosby či zavretie na psychiatrické oddelenie sú neúčinné.

        Mnoho rodičov si mýli rezanie s pokusom o samovraždu. A keď vidia rany svojho dieťaťa, v panike ich zoberú na pohotovosť. No keďže nie každý zdravotnícky personál je ohľadne tohto správania vyškolený, môže dôjsť k mylnej hospitalizácií kvôli samovražednému pokusu, aj keď reálne vaše dieťa nie je suicidálne (nemá samovražedné sklony). Je dosť možné (prevažne kvôli predsudkom k sebapoškodzovaniu), že sa k vám a k vášmu dieťaťu budú doktori správať nepriateľsky – len kvôli tomu, že rany si vaše dieťa spôsobilo samo. Takže zbytočne nerobte paniku, nestresujte seba a vaše dieťa. Ak rana nie je príliš hlboká, krvácanie sa dá zastaviť, nie je potrebné vyhľadať zdravotnícku pomoc. Ranu vyčistite benzínalkoholom, alebo inou dezinfekciou, zaviaže obväzom, či prelepte leukoplastom. A v pokoji sa s vašim dieťaťom porozprávajte – ak bude chcieť.

        Mnoho mladých, o svojom správaní neuvažuje – nevedia presne prečo sa režú, či inak si ubližujú. Je to podobné závislosti od nejakej drogy, načo riešiť reálne problémy, keď si stačí vziať pilulku? Je dôležité, aby si deti uvedomili, že rezanie funguje len určitú dobu, potom sa situácia začne len zhoršovať. Ako náhle, sa vaše dieťa bude vedieť postaviť svojim problémom, s rezaním sa prestanú.

        Odvyknutie si od sebapoškodzovania je dlhodobý proces, ktorý si vyžaduje množstvo času a podpory. Je dôležité, aby sa vaše dieťa naučilo vyjadrovať svoje myšlienky a pocity – napríklad aj prostredníctvom písania denníka. Veľmi dôležitou súčasťou liečebného procesu je znovuzískanie rešpektu k vlastnej osobe a sebavedomia. S možnosťami liečby vám poradí psychológ alebo psychoterapeut.

         

        Bezplatné poradenstvo a pomoc pre rodičov a deti: 

        Centrum poradenstva a prevencie - Krízová intervencia

        Krízová linka pomoci: 0800 500 333

        Chatová poradňa | IPčko.sk - Internetová poradňa pre mladých ľudí. (ipcko.sk)

         

         

         

         

         

         

         

         

         

         

         

         

    • •  Poruchy príjmu potravy

      • Poruchy príjmu potravy (PPP) sú psychické poruchy spojené s patologickým stravovacím správaním a negatívnym vnímaním vlastného tela. Pokiaľ sa včas neliečia, môžu spôsobiť vážne zdravotné následky, a dokonca aj smrť.

        Poruchy príjmu potravy v skutočnosti patria k najsmrteľnejším duševným chorobám. Nemusí ísť pritom len o odmietanie jedla z dôvodu chudnutia, ale aj o ďalšie neprimerané správanie v spojení s jedlom, ktoré ohrozuje zdravie.

        Poruchy príjmu potravy sa často rozvíjajú pomaly a nenápadne. 

        1. Spočiatku ide o miernejšie zmeny v jedálničku, ktoré môže okolie vnímať pozitívne ako zdravú snahu o lepšiu postavu – napr. obmedzenie cukru, sladkostí, tučných údenín, smažených jedál a bieleho pečiva. 
        2. Časom sa pridáva čím ďalej tým viac obmedzení a prerastá to do drastických postupov, ktoré vedú k výrazným výživovým nedostatkom a ohrozujú zdravie človeka (vyradenie celých skupín potravín až úplné hladovanie).

        Ľudia s poruchami príjmu potravy nevnímajú jedlo ako potrebný zdroj energie ani ako potešenie, ale ako prostriedok na dosiahnutie nízkej telesnej hmotnosti. Kontrola nad jedlom a chudnutím robí ľuďom s poruchami príjmu potravy dobre a dodáva im pocit sebavedomia. 

        Časom sa ale strach zo straty kontroly nad jedlom a z nadváhy môže stať tou najdôležitejšou vecou v živote. Celý život sa točí okolo jedla a prispôsobuje sa mu, čo môže viesť k mnohým zdravotným aj psychickým problémom.Poruchy príjmu potravy postihujú až 5 % populácie. Najčastejšie sa rozvíjajú počas dospievania a ranej dospelosti.

        Poruchy príjmu potravy však môžu postihnúť kohokoľvek bez ohľadu na vek alebo pohlavie. Presná príčina sa odhaľuje len ťažko, ale k poruchám príjmu potravy môže prispievať mnoho faktorov.                       

         

         

        

         

         

        

         

         

         

         

                  Rizikové faktory porúch príjmu potravy          

        • Osobnostné rysy – perfekcionizmus, neuroticizmus, impulzivita, nízke sebavedomie, potreba pozornosti
        • Nespokojnosť s vlastnou postavou – nadváha, dospievanie a zmeny postavy
        • Nevhodné stravovacie návyky v rodine – neustále dodržiavanie diét, poruchy príjmu potravy v rodine
        • Psychické ťažkosti – sociálna izolácia, traumatické zážitky (úmrtie v rodine, sexuálne zneužívanie, ťažký rozchod)
        • Sociálny tlak a kult štíhlosti – propagácia módnych diét, zosmiešňovanie nadváhy, šikana kvôli nadváhe a vzhľadu
        • Esteticky alebo váhovo zamerané športy a aktivity – balet, gymnastika, tanec, bojové športy, vytrvalostný beh, modeling

            Príznaky porúch príjmu potravy

        Rôzne typy porúch príjmu potravy majú rôzne príznaky, ale všetky súvisia s nezdravým zameriavaním sa jedlo a svoju telesnú hmotnosť.

                   Aké sú bežné známky porúch príjmu potravy, podľa ktorých ju môžeme spoznať?

        • výrazný úbytok hmotnosti až vychudnutosť
        • obavy zo stravovania na verejnosti
        • neschopnosť zjesť jedlo, ktoré pripravil niekto iný
        • časté výhovorky, prečo sa vyhnúť jedlu (napríklad „už som jedol/a vonku“)
        • zaujatie vlastnou telesnou hmotnosťou, jedlom, kalóriami, gramami tuku alebo diétou
        • intenzívny strach z priberania alebo nadváhy
        • výrazné obmedzovanie množstva a druhov konzumovaných potravín
        • odmietanie určitých potravín
        • fixácia na veľmi úzky výber „bezpečných“ potravín
        • časté popieranie pocitu hladu
        • neznášanlivosť chladu
        • obliekanie si mnohých vrstiev alebo voľba príliš voľného oblečenia, aby človek zakryl svoju vychudnutosť
        • letargia alebo naopak nadbytok energie
        • neustále varenie jedál pre druhých (snaha o zakrytie zlého vzťahu k jedlu)
        • extrémny záujem o vzhľad svojej postavy
        • nadmerné cvičenie (najmä po jedle)

                 Liečba a poradenstvo

        • Na liečbe porúch príjmu potravy sa podieľa praktický lekár, psychológ alebo psychiater a nutričný špecialista. 
        • Samozrejme, prvým a najťažším krokom je priznať si svoj problém. Chorému nestačí vysvetliť, že má poruchu príjmu potravy a poradiť mu, že by mal normálne jesť.

        Liečba porúch príjmu potravy je často dlhá a náročná, preto by mal mať človek dostatočnú podporu aj vo svojej rodine. Dôležité je, aby mal človek možnosť sa niekomu zveriť. 

           

            Bezplatná pomoc: Chuť žiť (psychologická pomoc, programy, liečba, konzultácie, vzdelávanie,..)

            Bezplatná linka pomoci: 0800 221 080

            PONDELOK A STREDA: 10:00 – 18:00 

            UTOROK-ŠTVRTOK-PIATOK 10:00-16:00

         

         

         

         

        

        

        

         

    • • Sociálne siete a ich vplyv na zdravie detí

      • Deti a tínedžeri trávia čoraz viac času na sociálnych sieťach, zabávajú sa hraním videohier alebo jednoducho surfujú po internete a strácajú pojem o čase a reálnom svete. Mnohí rodičia sa právom obávajú, že ich dieťa je závislé od internetu. Ako zistiť, koľko času s mobilom v ruke je už priveľa a ako deti od displejov odtrhnúť?

        Závislosť od internetu v podstate neexistuje, pretože nie je klinickou diagnózou v oblasti duševného zdravia. Čas strávený pred obrazovkou počítačov alebo telefónov totiž neovplyvňuje mozog rovnakým spôsobom ako drogy či alkohol. Napriek tomu je obrovské množstvo času strávené s telefónom v ruke skutočným problémom, s ktorým bojuje stále viac a viac rodičov.

        Čas strávený online sa stáva problémom vtedy, keď narúša schopnosť dieťaťa viesť normálny život. Sociálne siete a hry pôsobia na mozog detí stimulujúco, čo im môže sťažovať schopnosť sústrediť sa na iné veci. Technológia je aj prínosom, ale ak vaše deti zabúdajú na jedlo, ignorujú rodičov a kamarátov a spánok odsúvajú na neskorú nočnú hodinu, len ťažko môžeme hovoriť o pozitívnom vplyve internetu. Nie je tiež žiadnym tajomstvom, že časté využívanie sociálnych sietí vedie u detí a tínedžerov k depresiám a úzkostiam.

        Prvé varovné príznaky

        Aj napriek tomu, že závislosť od internetu nie je oficiálnou závislosťou, rodičom spôsobuje správanie sa detí vrásky na čele. Je rozdiel medzi tým, či deti využívajú internet na komunikáciu s kamarátmi (s ktorými sa stretávajú aj v skutočnom svete), počúvanie hudby či vyhľadávanie informácií relevantných pre štúdium a tým, či na internete iba “zabíjajú čas” a bezcieľne blúdia po sociálnych sieťach.

        Prvým varovným príznakom je pocit rodičov, že niečo nie je v poriadku a že deti to už s časom stráveným pred obrazovkou preháňajú. Deti, ktoré sú “závislé” od internetu, odsúvajú všetko ostatné na vedľajšiu koľaj. Zanedbávajú aktivity primerané ich veku, ako je šport, socializácia, domáce úlohy, ale aj hygiena a spánok. Možno sa správajú spoločensky, ale iba v online svete a na ten offline zabúdajú. Rodičia ich musia vylákať od obrazoviek, niekedy dokonca iba tým, že vypnú internet.

        Niektoré deti sa dokonca po požiadavke, aby odložili telefón bokom, správajú agresívne a majú záchvaty hnevu. Neustále premýšľajú nad tým, kedy sa budú môcť opäť pripojiť na internet a čo sa na sociálnych sieťach deje bez ich prítomnosti (trápi ich syndróm fomo, z angl. fear of missing out, teda strach z toho, že o prídu o niečo dôležité).

        Čo na tom internete robia?

        Určite ste sa aj vy svojich detí minimálne raz opýtali, čo na tom internete vlastne robia. Niet pochýb o tom, že mladá generácia trávi pred obrazovkou oveľa viac času, ale nie všetok čas strávený na internete má automaticky negatívny dopad. To, či je vaše dieťa závislé od internetu, závisí aj od toho, čo tam robí, nie iba od toho, koľko času tam trávi.

        Deti robia na internete to, čo minulé generácie robili offline - komunikujú s kamarátmi, hľadajú inšpiráciu, nakupujú, počúvajú hudbu, robia domáce úlohy, učia sa cudzie jazyky, čítajú správy alebo sledujú televíziu. To, čo rodičom môže pripadať ako nadmerné využívanie moderných technológií, je niekedy jednoducho odrazom mladej generácie a nového spôsobu života. Kým je dieťa schopné odtrhnúť pohľad od displeja, sústrediť svoju pozornosť aj inam a komunikuje s rodinou, internet nepredstavuje problém.

        Odborníci upozorňujú, že termín závislosť v spojitosti s internetom nie je práve najvhodnejší, to však neznamená, že rodičia nemajú sledovať, koľko času deti na internete strávia. Aplikácie a hry v mobilom sú navrhnuté tak, aby čo najviac zaujali a aby bolo náročné a niekedy priam nemožné odtrhnúť sa od nich.

        Existuje množstvo dôkazov o tom, že nadmerné používanie sociálnych sietí vedie k úzkostiam a depresiám. Dievčatá (ale aj chlapci) sa porovnávajú s rovesníkmi, ale aj s celebritami svetového formátu a uzatvárajú sa do seba, pretože v porovnaní s nimi nie sú dosť dobré. Boja sa toho, že premeškajú niečo dôležité a nízky počet sledovateľov a likeov sa stáva nočnou morou.

        Negatívny dopad na život má však aj prehnané hranie hier. Ak vaše dieťa trávi dve tretiny voľného času hraním videohier, zbystrite pozornosť. Práve toto množstvo už môže ovplyvniť výsledky v škole a vedie tiež k zvýšenému riziku užívania návykových látok. Deti strácajú prehľad o čase, zhoršuje sa ich sústredenie a v konečnom dôsledku môže mať toto správanie negatívny dopad aj na fyzické zdravie.

        Spoločne si nastavte hranice

        Ľudia (nielen deti a tínedžeri, ale aj dospelí) často pred zmysluplnými aktivitami uprednostnia povrchné scrollovanie instagramom a dúfajú, že ich táto činnosť naplní, no opak je pravdou. To, koľko času trávi vaše dieťa denne na sociálnych sieťach, viete rýchlo zistiť v nastaveniach telefónu a na základe toho sa môžete zariadiť.

        Položte deťom jednu veľmi dôležitú otázku - čo im čas strávený na instagrame, tiktoku alebo inej sociálnej platforme prináša?

        Namiesto toho, aby sledovali životy ľudí, ktorých nepoznajú a závideli im, môžu vyjsť von a užívať si výhody, ktoré offline svet ponúka. V prípade, že hrajú na internete hry, povzbuďte ich k tomu, aby zavolali kamarátov a išli spolu na ihrisko alebo sa stretli doma a hrali spoločenské hry. Nájdite spolu správny pomer času, ktorý bude tráviť vaše dieťa online a offline a nebojte sa nastaviť hranice.

        A v neposlednom rade pomôžte deťom nájsť záľubu, vďaka ktorej zabudnú na bezbrehé vody internetu a buďte im príkladom.

         

        

        

         

         

         

    • • Schopnosť dieťaťa riešiť problém

      • Každý rodič chce, aby jeho dieťa bolo nezávislé, a riešilo svoje problémy samostatne a efektívne, bez jeho pomoci. Začnite preto už od kolísky a nechajte dieťa riešiť ťažkosti. Schopnosť postaviť sa problému čelom a prichádzať s účinnými spôsobmi riešenia je nevyhnutná a dôležitá zručnosť pre úspech v živote, škole a vzťahoch.

        Zahrňuje v sebe schopnosť zvládať emócie a kontrolovať pudy, sústrediť sa a udržať pozornosť, čerpať z vedomostí, ktoré sme získali v minulosti a kreatívne myslieť, aby sme dokázali uspieť s novými spôsobmi riešenia akonáhle stojíme pred prekážkou.

        Je nevyhnutné, aby sme deti viedli k samostatnému riešeniu ťažkostí, jedine tak im zaistíme zručnosť zvládať život so všetkými nástrahami.

        Nezasahujte, pozorujte.

        Rodičia majú zakódované, že zakročia v momente, akonáhle dieťa s niečím bojuje. Ochranársky inštinkt je prirodzený a samozrejme nutný – ale myslite na to, že iba v prípadoch, ak ide o život alebo nepríjemné zranenie.

        Dieťa sa musí naučiť vo svete fungovať, skúšať a skúmať ho, aby mu porozumelo a obišlo sa v budúcnosti bez vašej pomoci. Dieťaťu možno potrvá po prvýkrát veľmi dlho, než si obuje topánku, a vy by ste to urobili za sekundu, ale čo ho to naučí?

        Dieťa si nevybuduje pocit kompetencie a dôvery v seba, že prekážky zvládne. Začne to obúvaním sandálov a skončí to tým, že sa na vás dieťa bude obracať aj ako dospelé; a vy mu budete pomáhať aj s tým, čo má už dávno vedieť. 

        Hoci máte nutkanie vstúpiť medzi dieťa a problém, a vášho miláčika ochrániť pred sklamaním, uvedomte si jedno – toto je problém dieťaťa a samé ho musí tiež zvládnuť.

        Vaša pomoc možno poskytne riešenie v danom momente, ale taktiež sa staviate do role toho, kto dá za dieťa veci do poriadku. Vy máte fungovať ako partner a sprievodca pri riešení, nie samotný riešiteľ.

        Vzdajte sa predstavy dokonalosti a bezchybnosti.

        Mladí ľudia cítia extrémny tlak na výkon. Cítia, že musia byť excelentní, musia vynikať a chyba je neprípustná. Ale bez chyby by nevznikla mliečna čokoláda ani penicilín.

        Deti by mali  cítiť, že sú milované za to kým sú, nie za to čo robia. Nesnažte sa preto mať „dokonalé“ dieťa.

        Prečo vlastne zasahujeme do aktivít detí? Bojíme sa, že chybujú pretože nás rodičia učili, že je to neprípustné? Každý chybuje.

        Je načase zmeniť pohľad na chyby – nie sú nepriateľ a neznižujú našu hodnotu. Naopak oberajú nás o odvahu zlepšovať sa a nútia nás žiť v nešťastnom stereotype. Zlyhanie nie je nič, za čo by sme sa mali hanbiť, ani čoho by sme sa mali báť. Nechajte preto dieťa tisíckrát chybovať, aby to tisíci prvý zvládlo a bolo na seba hrdé.

        Nechajte deti nech zápasia s bežnými činnosťami.

        Koľkokrát ste obuli dieťaťu topánku alebo navliekli tričko, lebo s tým zápasilo? Koľkokrát ste ho vyhnali z kuchyne, pretože ste nemali čas na jeho pomalé úkony, hoci chcelo pomáhať? A spýtam sa vás ešte jednu dôležitú vec – bolo dieťa nervózne, keď si topánku navliekalo, alebo naopak sústredené?

        Boli ste to vy, koho poháňala vlastná netrpezlivosť či nervozita, aby bola úloha/úkon dokončený čo najskôr. Túto nervozitu si nesieme od vlastných rodičov a obyčajne si to ani neuvedomujeme. Preto je dôležité, aby sme deti nechali pomáhať, fascinovane skúmať sandále, skúšať a opätovne zlyhávať bez nášho súdenia.

        Prizvite deti k domácim prácam už od malička – nechajte ich zamiešať ingrediencie v miske alebo triediť ponožky po usušení. 

        „Ak budete čakať, kým bude dieťa dostatočne staré alebo zvládne podľa vás úkon adekvátne, môžete minúť ten sladký moment, v ktorom neberie domáce práce ako otročinu ale skutočne chce pomôcť.“

        Neučia sa deti neochote starať sa o domácnosť od nás? Naše zlé naladenie pri upratovaní a varení im indikuje, že sa jedná o nepríjemnú činnosť, ktorá ich musí taktiež obťažovať.

        Detská prirodzenosť je zúčastňovať sa a byť súčasťou spoločenstva – rodiny. A práve tu začínajú základy samostatnosti a riešenia problémov.

        Berte problémy ako normálnu súčasť života.

        Máme tendenciu brať problémy ako negatívnu skúsenosť, ktorej sa chceme všemožne vyhnúť, pretože sa ich bojíme. Ale prečo sa ich bojíme? Pretože nás rodičia za zlyhanie trestali a zosmiešňovali, to isté v škole, následne v práci.

        Neveríme si dostatočne na to, aby sme čelili problému s kľudom, s vierou, že sme kompetentní to zvládnuť. Lenže prekážkam sa nevyhneme; nebyť prekážok, nič by sme nikdy nedosiahli. Uistite sa preto, že beriete prekážky ako normálne, a učte to isté i dieťa. Nezameriavajte sa na to, aby v živote dieťaťa bola absencia problémov, zamerajte sa na podporu schopností, aby problémy zvládlo prekonať.                     

        Nič vám neutečie, prestaňte sa ponáhľať.

        Pamätajte si, že dieťa sa učí skúšaním, zlyhávaním a opätovným skúšaním.

        Pre vás možno primitívny úkon (napríklad zamiešať cesto v miske) je pre dieťa výzva, v ktorej potrebuje uspieť a ktorú potrebuje zvládnuť samé. Pretrpte tú trochu neporiadku, buďte trpezliví voči času, ktorý nad úkonom dieťa strávi – vyplatí sa to a dieťa naučíte do dospelosti aby skúšalo, dokým sa mu to nepodarí, alebo prichádzať s kreatívnymi nápadmi, ako to zvládnuť lepšie.

        - Pýtajte sa otázky – ak za vami dieťa príde s plačom alebo prekážkou, neskočte rovno do riešenia, ale obráťte prekážku naspäť na dieťa. To je náročná situácia, čo s tým budeš robiť/čo navrhuješ/aké riešenia ťa napadajú? Ukazujete mu tým, že veríte jeho schopnostiam, a máte dôveru v to, že to zvládne.

        - Pokiaľ dieťa zápasí s riešením , skúste ho jemne naviesť, a vypichnite čo je zrejmé, aby malo na situáciu náhľad a vybudovalo si odstup. Pomôžte mu prichádzať s kreatívnymi riešeniami.

        - Identifikujte a analyzujte problém. Skúste dieťa naviesť otázkami – Prečo si myslíš, že sa to stalo/prekážka vznikla? Aký bol výsledok tohto chovania/riešenia/tvojej voľby? Čo by si mohol urobiť inak? Akým spôsobom to vyriešiš? Týmto spôsobom ho učíte veľmi dôležitú schopnosť premýšľať nad problémom a jeho riešením. Obvykle máme tendenciu cítiť sa ako obeť, ľutovať sa a bedákať. Prečo sa to deje práve mne! Toto je efektívnejší spôsob, naučte ho seba i dieťa.

        Problém dnešnej doby je jeho uponáhľanosť. Nemáme na nič čas, a k tomu vedieme aj deti. Nemáme trpezlivosť na to, aby sme počkali kým dieťa vyskúša obuť si topánku alebo zamiešať cesto v miske. Chceme všetko rýchlo, nežijeme v prítomnosti ale naháňame budúcnosť. Tento problém však deťom berie možnosť naučiť sa so svetom popasovať, zamýšľať sa nad ním a riešiť vzniknuté prekážky. Spomaľme, a učme sa trpezlivosti od detí.

        

        

         

         

         

    • • P O H Y B   benefity pre zdravie detí

      • Čoraz viac sa hovorí o nevyhnutnosti športu a pohybu v živote detí a mládeže. V čase, keď veľa detí trávi všetok svoj voľný čas hraním hier a sledovaním, čo je nové na sociálnych sieťach, je potrebné o tom hovoriť ešte viac.

        Zamýšľali ste sa niekedy nad tým, prečo je šport a pohyb dôležitý v živote dieťaťa? Rodičia sa občas nestíhajú venovať športovaniu so svojimi deťmi. Vezmú ich do kina alebo na zmrzlinu, urobia si spolu úlohy. A na šport či pohyb už potom nezostáva čas.Je všeobecne známe, že fyzická aktivita vedie nielen k zlepšeniu fyzického, ale aj emocionálneho zdravia.

        Pohyb totiž prispieva aj k mentálnemu zdraviu, zároveň znižuje príznaky depresie a úzkosti a znižuje aj riziko cukrovky, vysokého krvného tlaku, obezity. Pravidelný pohyb prináša mnoho ďalších benefitov.

        Súčasný trend  je sedavý spôsob života a nedostatok pohybovej aktivity. Týmto trpia nielen dospelí, ktorí trávia veľa času v sedavom zamestnaní, ale tento nezdravý spôsob života napodobňujú už aj deti. Počas dňa trávia veľa času nad úlohami, v škole a tiež za počítačom. A to všetko v sede. Deti by mali niekedy vymeniť stoličku a počítač za loptu či bicykel. Nehovoríme, že by nemali vôbec tráviť čas na počítači, ale určite by tam mal byť ten správny pomer pohybu a aktivít, počas ktorých sa nehýbu.

        Pohyb sa z našich životov postupne vytráca a dôkazom toho sú aj štatistiky. Momentálne je na Slovensku a aj vo svete vysoké percento populácie, ktorá sa nevenuje žiadnej zdraviu prospešnej pohybovej aktivite. „Na Slovensku máme takmer polovicu populácie (47,7%) vo veku 15 a viac rokov, ktorá sa nevenuje žiadnym zdraviu prospešných aktivitám vo svojom voľnom čase.

        Akákoľvek forma cvičenia dáva dieťaťu viac ako len dobrý pocit po cvičení. Vhodná fyzická záťaž prispieva k rozvoju dieťaťu aj po psychologickej a sociálnej stránke. Odborníci zas hovoria o tom, že šport ponúka to správne edukatívne prostredie pre dieťa, pretože môže ovplyvniť rozvoj sebadôvery.

        Okrem toho narastá aj počet detí, ktoré trápi obezita.

        Pravidelným pohybom si detí pestujú správne návyky. Každé dieťa by si malo nájsť ten správnu aktivitu, ktorej sa môže venovať. Rodičia by preto mali viesť svoje dieťa k športu a umožniť mu nájsť to, v čom sa nájde. Dnes už je možné absolvovať mnohé tréningy, kurzy a lekcie, počas ktorých si dieťa postupne vyberie ten správny šport pre seba.

        Ak sa dieťa nenájde v športe, rodičia ho môžu vziať  na pravidelnú prechádzku, ísť spolu na bicykel, korčule, zaplávať si a v zimnom období sa venovať zimným športom. Vždy sa dá vybrať to správne pre každé dieťa.

        

        

         

         

         

    • •  Kyberšikanovanie

      • Kyberšikanovanie je druh šikany, špecifický tým, že je realizovaný prostredníctvom informačných a komunikačných technológií, najčastejšie prostredníctvom internetu či mobilného telefónu a sociálnych sietí. 

        Kyberšikana je jedným z najčastejších negatívnych javov na internete. Najčastejšie sa vyskytuje na sociálnych sieťach ako Facebook, Twitter, Instagram ale aj pri hraní online videohier, e-mailovaní či písaní obyčajných sms správ. 

        Je to práve anonymita, ktorá často priťahuje agresorov. Cítia sa chránení pred odhalením vďaka častému používaniu falošných kont alebo pseudonymov či rôznych prezývok. Avšak pre obeť je virtuálne šikanovanie ešte závažnejšie – nemôže pred ním uniknúť nikam, ani do bezpečia domova. Ak používa mobilný telefón alebo internet, agresori sa k nej dostanú v ktorúkoľvek dobu a na ktoromkoľvek mieste.

        Čo patrí medzi kyberšikanovanie:

        • Urážanie, nadávanie, osočovanie, ponižovanie niekoho (napríklad v komentároch, pod zverejnenými fotografiami, videami alebo príspevkami, na nástenke sociálny sietí, v emailoch, chatoch…)
        • Obťažovanie, zastrašovanie, vyhrážky a vydieranie (napríklad opakované obťažovanie prezváňaním, anonymnými telefonátmi, nechcenými správami cez mobil, spamovaním, posielanie vírusov, vyhrážanie sa, nabúranie sa do profilu a vyhrážanie sa zverejnením súkromných informácií, fotografií a pod.)
        • Zverejňovanie nevhodných fotografií alebo videí (napríklad trápnych, intímnych alebo upravených fotografií a videí, vytváranie fotomontáži a meme-čiek)
        • Šírenie osobných alebo nepravdivých informácií (napríklad zverejnenie súkromnej komunikácie, šírenie výmyslov, ohováranie, snaha niekomu poškodiť dobré meno či povesť, rozposielanie týchto informácii cez chaty, emaily či zverejňovaním na sociálnych sieťach)
        • Vylúčenie, ignorovanie (napríklad zámerné vyčlenenie zo skupiny, zo školského chatu, ignorovanie v komunikácii pri online hrách alebo v diskusných skupinách)
        • Krádeže identity (napríklad vytváranie falošných (fake) profilov, znevažujúcich a posmešných profilov, vytváranie nenávistných skupín či tvorba webov s urážlivým obsahom voči niekomu)
        • Prenasledovanie niekoho cez sociálne siete, zhromažďovanie si informácii, sledovanie aktivity v chatoch či na sociálnych médiách a pod.

        

        

        Druhy kiberšikany

        Kybernetické prenasledovanie

        Tiež online prenasledovanie je forma šikany, ktorá využíva internet na neustále sledovanie obete, ktoré môže byť spojené s obťažovaním, vyhrážaním a zastrašovaním.

        Flaming

        Je nepriateľské chovanie útočníka voči obeti vo virtuálnom svete. Ide o veľmi agresívnu diskusiu, hádku na internete. Niektorí užívatelia úmyselne takéto diskusie vyvolávajú uverejňovaním rôznych kontroverzných príspevkov, urážaním účastníkov diskusie a podobne.

        Sexting

        Ide o zasielanie textov, fotografií alebo videí so sexuálnou tematikou prostredníctvom elektronických médií. Tieto materiály často končia na internete a môžu mať pre obeť fatálne dôsledky, sú často používané aj ako prostriedok vydierania. Ak sa jedná o osobu mladšiu ako 18 rokov, útočník sa dopúšťa trestného činu rozširovanie detskej pornografie.

        Happy slapping

        Je nový typ „zábavy“ mladých ľudí, ktorý vznikol v Británii. Spočíva v tom, že agresor si vyberie obeť a následne ju fyzicky napadne (zfackuje) a celé si to nahráva na mobilný telefón. Následne zverejní nahrávku na internete. Happy slapping postupne prekračuje limity, agresor už len nefackuje svoju obeť, ale hranice posúva na závažnejšie prejavy (fyzickej) agresivity hraničiace so zákonom.

         Aké kroky teda podniknúť?

        -uložiť komunikáciu, ktorá prebieha v príslušnej skupine, vo vlákne na sociálnych sieťach, viesť si podrobné záznamy, kedy a čo sa v komunikácii vyskytlo

        - kyberšikana je trestný čin, okamžite ju ohlásiť polícii

        - na šikanujúcu osobu prostredníctvom príslušného média nereagovať, nevysvetľovať, nebrániť sa – to by vyvolalo len ďalšie kolo urážok

        - šikanovanému dieťaťu sprostredkovať psychologickú pomoc, najmä ak sú jeho sebadôvera a sebahodnotenie podlomené, a naďalej mu byť oporou

        - naučiť svoje dieťa na sociálnych sieťach a weboch funkciu „blokovať“, prípadne „nahlásiť“; niektoré weby majú navyše tlačidlá, ktoré umožňujú hlásiť incidenty priamo na bezpečnostné centrum.

         

        Od 1. júla 2021 do slovenského Trestného zákona pribudol trestný čin § 360b Nebezpečné elektronické obťažovanie (kyberšikanovanie).

        „Tri roky odňatia slobody môžu hroziť tomu, kto druhú osobu úmyselne dlhodobo ponižuje, zastrašuje, neoprávnene koná v jej mene alebo spôsobuje iné podobné dlhodobé obťažovanie.“ Rovnako bude potrestaný ten, kto "neoprávnene zverejní alebo sprístupní tretej osobe obrazový, zvukový alebo obrazovo-zvukový záznam jeho prejavu osobnej povahy získaný s jeho súhlasom, spôsobilý značnou mierou ohroziť jeho vážnosť alebo privodiť mu inú vážnu ujmu na právach."